feb 272020
O vstávaní v slnku rannom,
hrala si a spievala si.
Sledoval som Tvoje ruky,
prsty, paže, pery, vlasy.
Túžil som byť gitarou,
by na mne Tvoje prsty hrali,
a sny dávno zabudnuté,
vášeň by mi do žíl vliali.
Z popola by stý krát vstala,
a zbúrala môj večný strach.
Raz a navždy došlo by mi,
že sám som svojej lásky vrah.
A že som ním vždy aj bol…
Slnko vyšlo, dohrala si.
No mne sa vstávať nechcelo.
Ostali sme v tichu sedieť,
a v tom tichu niečo zomrelo.
Snáď po stý krát…
A ja odpoveď som hľadal,
kým vtáky slnko vítali,
že kam podeli sa časy dávne,
keď sme srdcia ľahko strácali,
a pri tom nachádzali niečo večné.
Hoci aj len na jednu noc, jednu chvíľu, jednu sekundu….