Z času na čas zaklopala na moje dvere,
sám neviem či pozval som ju, a či prišla sama.
Myslím že práve ona je postrachom obľúbených,
na prvý pohľad nie príliš okúzlujúca dáma.
Spoločnosť jej nie je pre slabých duchov,
príliš dobre vidí do ľudských očí.
Najradšej rozpráva skutočné príbehy s posledným slovom,
to poslucháča buď zlomí do priemerna, alebo zničí.
Pred Vianocami navštevovala ma príliš často,
až pred spaním omrzeli ma jej smutné príbehy.
Nečakane z úst mojich vyšla veta, Ostaň na noc,
pridlho spával som sám, bez kúsku nehy.
Vtedy prvý raz videl som v jej očiach prekvapenie,
Najúprimnejšie slzy pomaly padali na vankúše.
Stretla niekoho kto nemá strach z posledného jej slova,
spoznať som túžil skryté zákutia jej duše.
Pri fľaši červeného vína sme spolu písali zvláštne básne,
so svetlom mesiaca odovzdal som sa celý dáme osamelosti.
Neskutočne úprimné a citové bolo toto milovanie,
Poviem vám len krôčik maličký stál som vtedy od večnosti.
Ráno na prechádzke ukázala mi úplne inú hĺbku jej pohľadu,
v tanci bukových listov a vôni pečiva videla štastie.
Rozplakal som sa a povedal som jej len jedno:
Vždy Keď budeš potrebovať, príď si ku mne po objatie.
Milujem ich pohľad,
Rozrazte mi srdce,
Dlho som veril,
Čítal som dnes pred svitaním zopár veršov,
Prekliaty raj.
Tvoja duša čerstvo horúca,
Celkom triezvy a ešte viac sám,
Tvoj úmsev sa však nezmenil.