Oblaky zatiahli sa a mesto akoby spalo.
Spalo, ani listom žltým nechcelo sa padať.
Utekaj, Pracuj, Ponáhľaj sa, kričia kráčajúce pohľady,
Ale ja viem, ty vieš… aké krásne ráno!

Celý svet sa zmýlil dnes. Veľa krát sa zmýli ešte.
Pravdu poznajú len detské obrázky.
S vôňou bielych kvetov nadýchnem sa Tvojej lásky,
Tlkot našich sŕdc zrýchli sa tak nežne…

Na lavičke v parku chvíľka krásna sa rozvinie.
Spojenie dvoch myslí vzdialenosť tiel rozdeliť nedokáže.
Básnik! Bozk na ústa. Jej ústa na Tvoje ústa, srdce Ti káže!
Len v mysli urobíš to… chvíľka naša opäť sa rozplynie.

Kráčate spolu a ty vieš- ľúbi ťa, si s ňou tak rád.
A ty svet žasni!
Siedmy dúšok Teba – neba. Nie len v piesni chceme byť len ty a ja.
Krásne ráno, dokážeme vytvoriť ľahko.
Jednoduché, pravé je! A my – dvaja.
Pred nami krásne rána a nekonečno básní.

Keď letný vánok pokožku opúšťa,
jesenný vzduch vkráda sa do uší.
Vetrík vanie, už nebúši.
Listov sada, koruna pustá.

V tom vánku aj ty si,
brázdiš si to mojou hlavou.
Tvoje ruky, moje muky…
otváraš slzami zapečatené spisy.

Listov moria ako spomienok,
nezabudol som, to sa predsa nedá.
Bola si jesenná, bola si…
letiaci vták, krehučký pramienok.

Prechádzky jeseňou bez Teba s tebou,
ten čas sa nikdy nestratí.
Nezabudne, no ani nevráti…
zmazala búrka spojenie dvoch brehov.

A aj tak tú jeseň milujem,
dýcha sa tak spomienkovo krásne.
Raz zahoríš, inokedy skrátka zhasneš…
láska sa nestratí, to si sľubujem!

Lampy svietia a ty dýchaš tichý vzduch malomesta.
Dnes má to tak byť, vieme láska obaja.
Víno, štastie v očiach, pred nami neznáma cesta…
Tušíš to? Cítiš to v nás? Smerujeme do raja.

Starý kmeň prestrel lásky priestor pre dvoch.
Víno viesť nás chce, nevylievaj básnik!
Aj nebo od závisti trocha zbledlo,
prstami tak nevinne hráš sa s jej vlasmi…

Zrazu stíchol celý svet – vietor a Tvoj dych.
Tvoje čelo moje čelo hladí, pohľad s pohľadom splynul.
O krátkom momente napísať vieš tisíce kníh.
Zatváraš oči. Pobozkáš ju.
Nepopísateľný pocit znenazdajky v nás sa rozvinul.

Naspäť do mesta rezko kráča vzťah krásny,
lásku cítiš v každom kúsku jej tela útleho.
Už vieš, dvakrát zamilovať dokáže sa básnik.
Dvakrát! Básnik, otrok lásky, jej bázní a básni,
raduje sa zo seba samého.

Nehy čas,
nenechaj ho odísť.
Milión lží či právd,
zabúdam.
Utíšiš svoj hlas.
Sklamal som Ťa,
a nie len raz.
Mám strach.
Šanca posledná?
Sadáš na moje kolená,
pár povinných fráz.
Dve telá v jednom,
blaženosť snáď,
blaženosti útržok.
Všetko povedia,
tie počúvateľné znamenia.
Dávam,
no chcem aj brať.
Dnes sme pár.
Dotyky ako z noci.
Krásne to bolo,
dnes nebolo to sólo,
lásky zvar
sedel v našej moci.

A aj tak si odišla…