Posledná pre N.

dec 242016
 

kaluz v nociDali sa rozlúštiť citom,
všetky Tvoje nedokončené vety?
Čudesná bolesť mladej duše,
všetky Tvoje čierne svety?

Len raz blízko som Ti bol,
strmo v dúhy vzlietli sme.
Na moment malý spoznal som Ťa…
Nahý som stál vo svojom svetle,
no ty plakala si v svojej tme…

Už len kroky miznú stanicou,
tam staviaš ďalším mužom hádanky…
Tvoj nemý plač plakal s ulicou,
keď lúčili sa nocou so mnou,
klopkaním Tvoje smutné topánky.

Cesta dlhá z prázdna do ničoty,
nie je to kašel čo Ťa denne dusí.
Bol som len zastávkou unavenej duše,
tam oddýchla si aby mohla zasa
samú seba roztrhať na márne kusy…

Rozvlním hladinu nočnej mláky,
v odraze lámp zavlnia sa červeňou,
naposledy Tvoje čierne vlasy.
Do noci odchádzajú prádzne vlaky…
A to je môj posledný vnem.
Maj sa dobre, roztrieštená N.

Na pohľad obyčajný vzťah

dec 182016
 

vtaky v rozleteNepoznaná, zahľadená tvár,
akoby nad vecou vždy kráčal.
oči dobráka, kdesi vzdialené,
v iných svetoch rád sa vznášal.

Raz ukázal jej svoj svet,
s ním dnu nie je ťažko vojsť.
A už to bol aj jej svet. Svet,
či miesto kam pred svetom ujsť?

V jej očiach vraj bol dokonalý…
on, či ten skoro už aj jej svet?
Pomaličky vstávala až skoro vzlietla,
zanechala pod krídlami starý svet.

Krídla tie však boli ešte mladé,
no on veril, že pripravené sú k letu!
Zavesili iní priveľa na krídla primladé,
pripútali ju k tomu ich svetu.

Len tenká hrana medzi ním a letom,
mladé krídla, priveľa závaží…
Nie je rozdiel medzi ich a jeho svetom.
Len on vzlietol, nenechal sa zaťažiť.

A tak púšťa ruku pri vzlete,
zoztáva na zemi, no on nemôže…
Zostáva v zemi, zaťažená v podzemí,
no príliš sa mu vsiakla do kože…

Stáva sa pre neho priťažkým závažím,
pád z výšočiek, ešte len z rozletu!
Pád na ústa, pád na srdce… ochotný je
podriadiť sa ich svetu, len aby bol s ňou.

Však kto raz ochutnal výšky letu,
kto videl akí maličkí sú z výšky,
už nemôže patriť k nim, patriť im…
tieň vždy trhať bude sa vo výšky.

A tak ti nechá len spomienku,
spomienku, keď pohľad zamieri do neba.
Ty mu na oplátku necháš na krídle závažie…
kus neho vždy menil by to nebo za teba…

Veselé ráno

dec 092016
 

OblakyOblaky zatiahli sa a mesto akoby spalo.
Spalo, ani listom žltým nechcelo sa padať.
Utekaj, Pracuj, Ponáhľaj sa, kričia kráčajúce pohľady,
Ale ja viem, ty vieš… aké krásne ráno!

Celý svet sa zmýlil dnes. Veľa krát sa zmýli ešte.
Pravdu poznajú len detské obrázky.
S vôňou bielych kvetov nadýchnem sa Tvojej lásky,
Tlkot našich sŕdc zrýchli sa tak nežne…

Na lavičke v parku chvíľka krásna sa rozvinie.
Spojenie dvoch myslí vzdialenosť tiel rozdeliť nedokáže.
Básnik! Bozk na ústa. Jej ústa na Tvoje ústa, srdce Ti káže!
Len v mysli urobíš to… chvíľka naša opäť sa rozplynie.

Kráčate spolu a ty vieš- ľúbi ťa, si s ňou tak rád.
A ty svet žasni!
Siedmy dúšok Teba – neba. Nie len v piesni chceme byť len ty a ja.
Krásne ráno, dokážeme vytvoriť ľahko.
Jednoduché, pravé je! A my – dvaja.
Pred nami krásne rána a nekonečno básní.

Minimálne na večnosť

dec 072016
 

sámLístok pre dvoch, jednosmerne, prosím.
Cesta k pravosti, cesta ku hviezdam…
Spiatočný sa ani nedá kúpiť, povie predavač.
Už si navždy s ňou, už nikdy viacej sám…

Ružové okná má tento autobus,
dám si dva dúšky, z Teba, a z Teba.
Najesť si neprosím, Tvoje bozky stačia.
Cesta stúpa, smer priamo do neba.

V cene zahrnutý bol aj kurz idealizmu,
idealistom je fajn, priam prekrásne.
Vieru nemáme, vierou sme My.
Človek sa otvorí, otvorí do básne.

Už sme blízko cieľa no cesta končiť nemá,
splynutie s, či pochopenie sveta?
Mám ťa rád, vlastne, mám nás rád…
To je ona, tá jediná dôležitá veta.

Už som bol pravde na dosah ruky,
ruky, čo s rukou tvojou dokonalosť spája.
Preklínať musím diabla, toho hada…
Biblia vraví a ja už chápem vyhnanie z raja.

Rozhodla si sa vrátiť odkiaľ si prišla,
vraveli, minimláne na večnosť, dlhá to cesta.
V autobuse ešte stále jednou nohou sedím sám…
Druhou kráčam v blate, v blate smutného mesta.

Lístok mi nepreplatili ba doplatiť som musel,
vraj buď ideme na večnosť, alebo kus srdca stratím.
Predavač na moje zbohom odpovedal len dovidenia…
Kto skúsil, ten nezabudne, vraj ešte sa tam vrátim.
Vrátim, aby som našiel ten stratený kúsok srdca…

Stratila si sa

dec 032016
 

vyhasinasPomaličky strácaš svoje srdce,
tragický následok samostatnosti.
Nazývaš ju pravdou, veríš jej…
spútaná v svojej “skutočnosti”.

Spádom strácaš svoju dušu,
ohlúpnutá v kruhu falošných skríš.
Poznal som ťa čistú, a krásnu…
dnes si mimo seba, dnes len spíš.

Pomaličky vytrácaš sa,
zabúdaš na seba samú.
Žena, ktorú miloval som…
dnes len obäť sebaklamu.

Mizneš kamsi preč zo sveta,
mizne pravda, a moja spomienka.
Mizneš kamsi a ostáva len tieň,
nosiaci tvoje meno Alenka.

Dosť bolo

nov 262016
 

dážďLetným nebom letí posledný,
skutočne horúci slnka pohľad.
Posledný zostal visieť obraz,
a v obraze úsmev Tvoj posvätný.

Nocou padá hviezda pamäti,
a z popola vstáva Tvoja duša.
Pamäť len spomenúť si skúša,
no skúška pravdu krutú povie Ti.

Jesenným ránom zaznie kruté
ticho z druhej strany sveta,
a tvoja posledná, nedokončená veta.
Nemám na nič ani kúsok chute.

Hľadám pravdu v siedmom nebi,
a ľuďom za mestom končí sa svet.
Ty dala si mi bozk a smutný vtáči let.
Tebou však pripútaný som k tejto zemi.
Naveky.

Tak prosím zober ma zo sveta!
Veď tento ľud len vekmi blúdi…
ja a ty… sme na celkom inej púti.
No kto nás spojí, a kto rozmotá,
keď ty dávno odišla si zo sveta.

Noci s citom

nov 182016
 

spojene prstyV izbe internátnej noc nezhasla svetlá,
o veciach bežných, nie nežných bavia sa neznámi.
V kúte izby chlapec – dievča, prepletení prstami…
svietia len pre ňu, len pre neho dnes…
dve modré, lásky plné svetlá.

Človek všetko pod perinou schová,
pod jednou túlime sa až traja.
Krásny čistý cit, moja láska, a ja…
Zaspíme.
Chvíľka ticha a prstov v nás navždy sa zachová..

 

Po troške nostalgie zatúžili dnes naše kroky.
Čo je to vlastne nostalgia? Pohľad, ci dotyk minulej krásky?
Zastavíš… jemne pohľadíš šiju moju piatimi sprievodcami lásky.
Načo nostalgia? Veď teraz majú city najkrajšie roky.

Film dnes povedal to za nás, za nás všetkých jediná fotka.
Silná emócia dlho v nás zostáva, hlboko a krásne.
Kde máme poslanie? Kde je naša cesta, kam smerujú tieto básne?
Cíť, cíť v nás, pre iných cíť, cíť lásku cíť…
rozdávaj a cíť večné detaily krásne, nič viac, bodka.

Víno hľadáme v nočných uličkách mesta starého.
Tie zvlášte, tiché uličky patria len trom dnes v noci.
Dvom šťastným a citu večnému…. nie niet im pomoci!
Keď raz ju spoznáš… navždy ste jej otroci!
Otroci sveta cítiaceho, sveta krásneho…

 

Tretia noc, sami traja zostali sme. Alebo sme vždy aj boli?
láska má dnes trochu vášnivú tvár, tvár jemnej, jesenej vášne.
básnik sa zasníva do nej celý… srdce skladá zrazu nové básne!
Básne o spojení nadprirodzena s touto chvíľou,
básne bez omylov…

Dvaja – lásky spojenie, dnes nerozplynie sa spleen.
Jej horúce telo naplnené citom po okraj.
Veľa dokážu dvaja, s treťou stvoria nekončiaci sa raj.
Len ona s nimi, on s ňou, ona s ním…

Raj

nov 032016
 

Smutne objatieDlho som veril,
že skrytý je kdesi,
že možno schovávajú ho
hlboké lesy,
ba či kamene v údolí
nikdy nepoznanej rieky,
či pod pieskom púšte
ostane skrytý naveky.

Jeden večer stratil som
svoj raj,
v ten večer pil som s tebou
posledný čaj.
Naposledy prstami
pohladil tvoje čelo,
strail som vieru,
ostalo pusté telo.

A vtedy mi došlo,
že som ho odhalil.
Lenže nebol už,
viacej som mu nepatril.
A akosi na veci
tažko sa pozeralo dnu.
Horkosladké kapitoly,
tie tažko sa čítajú.

Pustotu tela napĺňal som
smutnými veršami.
Veršami horkosladkými,
Nietzscheovskými knihami.
Pár piesní,
no najmä stromov pokojné pohľady.
Pár básní,
pár vstupov do zatvorenej záhrady.

A tak som ho našiel
jednoducho časom,
časom poddám sa mu
tak ako Tvojim vlasom.
Istota raja v nás bude
skrytá v inej básni.
Jedno je však isté,
každý z nás ho vlastní.
Som nekonečne štastný!

Jesenný vzduch

okt 262016
 

strom bez listovKeď letný vánok pokožku opúšťa,
jesenný vzduch vkráda sa do uší.
Vetrík vanie, už nebúši.
Listov sada, koruna pustá.

V tom vánku aj ty si,
brázdiš si to mojou hlavou.
Tvoje ruky, moje muky…
otváraš slzami zapečatené spisy.

Listov moria ako spomienok,
nezabudol som, to sa predsa nedá.
Bola si jesenná, bola si…
letiaci vták, krehučký pramienok.

Prechádzky jeseňou bez Teba s tebou,
ten čas sa nikdy nestratí.
Nezabudne, no ani nevráti…
zmazala búrka spojenie dvoch brehov.

A aj tak tú jeseň milujem,
dýcha sa tak spomienkovo krásne.
Raz zahoríš, inokedy skrátka zhasneš…
láska sa nestratí, to si sľubujem!

Bez Mena

okt 252016
 

nesmele ociPrekliaty raj.
S kľúčom,
no bez dverí kráčame.
Opúšťame,
čo ešte nemáme.
Len vlažný čaj.
Len otázka na perách…

Zvláštny nočný sen,
more ľudských tvárí.
Osamelých bodiek
v životnom kalendari.

Signály tu i tam,
5 minút studu
5 minútová vášeň
5 rokov sám.
Tá naša báseň
bez príkras bludu.

Túžime po sebe
Sme blízko
Dotýkame sa..
No nikdy sa nedotkneme.

Prianie štyroch očí,
slová nevyslovia.
Priania Tvojich očí,
nemí poslovia
čo hovoriť by chceli.
No nie sú dosť smelí…

Zajtra sa opäť stretneme
oči, ústa a dve telá.
V tajných rovinách vnemu
povieme i nepovieme,
to, čo chceme… Chceme?
A čo ak sami ostaneme?

 Older Entries