Milujem ich pohľad,
milujem v nich svet.
Svet je v nich dokonalý,
svet je v nich tak malý.
Žiadna báseň nedokáže vystihnúť
pocit keď srdcom jemne vkrovčím
do Tvojich jednoduchých očí.
Čo nevidíš, ja vidím.
Čo oni nevidia,
nad tým žasnem.
Žasnem,
až sa celý trasiem!
Veď čo v nich vidím,
na to oči ľudí prihrubé sú.
Strach, údes, pád…
všetko je iba klam.
Tie oči veci iné nesú!
Možno význam života
a či obraz anjela?
Obraz tak skutočný,
až mi slza pohľad zahmlieva.
Tie oči sa na nikoho nehrajú
Tie oči sa s nikým nehrajú.
Tie oči nehľadajú odpoveď v mysli,
tie oči nemajú žiadne úmysly.
Tvoje oči blúdia šantivé,
ako deti tie oči sú.
Tvoje oči nevinne bláznivé,
a môj pohľad plný sĺz,
a úžasu.
Milujem ich pohľad,
milujem v nich svet.
Svet je v nich dokonalý,
svet je v nich tak maly.
Kedysi myslel som takto:
Vidím ja dokonalosti sveta, čo nikto iný. Hlboké sú veci bežné, pokiaľ hlbokú dušu máš. Čím viac vieš, čím viac sa nad nimi zastavíš, tým viac z nich máš. Kto na nebo za oblakmi verí, ten ho aj objaví. Ten ho cíti, ten ho vidí, ten ho dlaňou pohladí… Tak som zmýšlal kedysi, a radoval sa zo svojho štastia.
No teraz zmýšlam takto:
Nevidel som až príliš? Nepreniklo do mňa až príliš veľa vecí a pocitov. Som ešte jednoduchou osobou? Neblúdil som kdesi ďaleko a hlboko, a pritom to podstatné bolo vždy na dosah ruky? Nie je v slepote viac pravdy ako v pohlade hlbokom? Nemá ničota snáď väčšiu krásu ako všetká hĺbka? Tá priezračná ničota! Tak čistá, dokonalá, ničím nezkalená. Taká ako je … v tých tvojich jednoduchých očiach.
V snehu kreslíš nohou hviezdičky,
Si iná ako ostatné…
bo smelšie oči máš než telo.
Dnes je to ešte nejasné,
Plné krásy – ty a Barcelona…
Ako by som mohol,