Čítal som dnes pred svitaním zopár veršov,
a napadlo ma, verte mi, bezzmyselne úplne,
že mal som jej možno v ten večer pravdu povedať…
Asi lepšie by mi bolo v hlbokej poklone,
ako dnes v hlbokom osamelom stone.

???možno vôbec zrovnánvať pocity v dvoch časoch???

Tú spomienku som spálil a spláchol v umývadle,
ale určite bola to chyba, verte mi, zrkadielka v snehu.
Spomienky spláliť by sa mali až keď v pravú mieru uvedené sú…
mal som veru radšej svoju “výšku” uviesť na pravú mieru,
ako riskovať a potom stratiť jej maličkých prstov nehu.

Čítal som dnes po súmraku zopár básní,
a rozhnevaný ihličnan naľavo nečakane predhodil mi,
že mal som mu vtedy na lodi možno povedať ako ju ľúbim…
a nie ukrývať sa kdesi vo vybájnenom svete so svojimi citmi,
on vie – dnes môžem sa skrývať len so svojimi bôľmi.

…Aspoň že je tu ten ihličnan, aj keď…

Tých pár viet ma bude sprevádzať asi už navždy,
nebo pod aj nad nohami a tequila mi vždy pripomenie,
že pre pravdu oplatí sa znížiť úplne na kolená,
lož totiž nakoniec vždy lásku nezvratne inam stočí, a tá pominie,
lásky cit sa len tam dolu ľahko rozvinie.

…Lenže ja blázon tupý som chcel ostať hore…

Tak hore som chcel ostať vo všetkom,
že ani v básni nedokážem napísať, ako to skutoťne bolo!
stále som slabý, stále nechodím si po hlave…
stále príliš k moru smeruje to moje rozbité mólo.
Nastal čas prekonať sa, ach, koľkokrát to tu už bolo?

…Aspoň že ešte vidím tie zrkadielka…