Sedela si v prvom rade,
oči modré, sladkých devätnásť.
Rozprával som silný príbeh
a dúfal, že neodídeš.
Že možno nový príbeh zložím,
Hru pre dvoch, nie pre masy.
Príbeh starý no vždy iný,
V ktorom každý túži zahrať si.
Rolu ktorá nezovšednie,
kde večnosť visí na vlásku…
Rozprával som o slobode,
no myslel som na lásku.
Na spojenie očí, duší, tiel,
keď dvom ľuďom nezáleží,
kto tridsať má, kto devätnásť.
Keď zabudneš, čo je to čas.
Keď vzlet a pád v jedno splynú,
keď dáš všetko, keď túžby zhynú.
Keď masky z tvári ztrhneme,
a vo večnosti zomrieme…
Príbeh skončil, odišla si.
Tvoje oči, ústa, vlasy.
Mám tridsať a ty devätnásť.
A tak nikdy nedozvieš sa,
že túto báseň zložila si…
kým rozprával som o slobode,
a myslel pritom na lásku.
Lásku, kde neexistuje čas…