Po chodbe prejdeš v nočnej košeli,
chodbe najosamelejšieho bytu na svete.
Umyješ sa, dáme si spolu raňajky.
Tvoju kávu, moje sny, a misku cereálií.
V daždi prejdeme sa parkom,
obyčajným parkom tichého malomesta.
A nič špeciálne sa nestane, nič nepovieme.
Len kráčame, sme, existujeme.
Takto prežijeme deň farebno-všedný,
bez veľkých víťazstiev, drám, či prehier.
Na dobrú noc ťa iba objímem,
a mesiacu poviem:
Ešte mi, prosím, tento deň neber.
No príde ráno a na vlak Ťa odveziem,
byt bez Teba opäť osamelým ostane.
V ňom budem márne skúšať meniť svet,
jemné pravdy skryť do silných viet,
a povedať, čoho sa každý bojí….
No keď raz budem starý umierať,
a niekto sa ma spýta,
čo by som rád ešte zažil,
ak by som mohol vrátiť,
alebo zastaviť čas,
poviem: Viac obyčajných dní.
Presne takých, ako bol tento s Tebou.