Nepoznaná, zahľadená tvár,
akoby nad vecou vždy kráčal.
oči dobráka, kdesi vzdialené,
v iných svetoch rád sa vznášal.
Raz ukázal jej svoj svet,
s ním dnu nie je ťažko vojsť.
A už to bol aj jej svet. Svet,
či miesto kam pred svetom ujsť?
V jej očiach vraj bol dokonalý…
on, či ten skoro už aj jej svet?
Pomaličky vstávala až skoro vzlietla,
zanechala pod krídlami starý svet.
Krídla tie však boli ešte mladé,
no on veril, že pripravené sú k letu!
Zavesili iní priveľa na krídla primladé,
pripútali ju k tomu ich svetu.
Len tenká hrana medzi ním a letom,
mladé krídla, priveľa závaží…
Nie je rozdiel medzi ich a jeho svetom.
Len on vzlietol, nenechal sa zaťažiť.
A tak púšťa ruku pri vzlete,
zoztáva na zemi, no on nemôže…
Zostáva v zemi, zaťažená v podzemí,
no príliš sa mu vsiakla do kože…
Stáva sa pre neho priťažkým závažím,
pád z výšočiek, ešte len z rozletu!
Pád na ústa, pád na srdce… ochotný je
podriadiť sa ich svetu, len aby bol s ňou.
Však kto raz ochutnal výšky letu,
kto videl akí maličkí sú z výšky,
už nemôže patriť k nim, patriť im…
tieň vždy trhať bude sa vo výšky.
A tak ti nechá len spomienku,
spomienku, keď pohľad zamieri do neba.
Ty mu na oplátku necháš na krídle závažie…
kus neho vždy menil by to nebo za teba…