Vzťah náš ten sa menil.
Omylom som ťa chcel,
nie omylom chcela si ma.
Málo som si Ťa vtedy cenil.
Reťaz podvodou na nevinnej žene,
stali sa z nás dobrí “priatelia”.
Veční tichí buriči proti faloši,
nekonáme náhodou v jej mene?
Báseň táto mohla byť o láske,
mohla byť o našich splnených snoch.
Avšak odrazom duše stala si sa mi,
netúžim viac po Myjavskej kráske.
Dnes city nepatria mne ani Tebe,
na oko utešujem ťa poučeniami.
Sú to len slová teoretika, nie znalca.
V skutočnosti píšem ich samému sebe.
Skrytý v tých slovách omamných,
učím ťa konať a sám vyhýbam sa činu.
Slová romantika, slová a prach…
Neschopnosť skrytá v slovách pôvabných.
Kto v dialógu je učiteľomm a kto žiakom?
Ani večný idealista Ťa nezmení.
Večný básnik ukrytý ostane vždy v básni,
nezmení nikoho, zostane nečinným katom.
V reťazi omylov jeden miesto stratil,
kúsok a dnes boli by sme milenci.
Milenci, spolčení proti svetu smutnému,
možno pokoj do duše by som ti vrátil…
Valika.