Lampy svietia a ty dýchaš tichý vzduch malomesta.
Dnes má to tak byť, vieme láska obaja.
Víno, štastie v očiach, pred nami neznáma cesta…
Tušíš to? Cítiš to v nás? Smerujeme do raja.
Starý kmeň prestrel lásky priestor pre dvoch.
Víno viesť nás chce, nevylievaj básnik!
Aj nebo od závisti trocha zbledlo,
prstami tak nevinne hráš sa s jej vlasmi…
Zrazu stíchol celý svet – vietor a Tvoj dych.
Tvoje čelo moje čelo hladí, pohľad s pohľadom splynul.
O krátkom momente napísať vieš tisíce kníh.
Zatváraš oči. Pobozkáš ju.
Nepopísateľný pocit znenazdajky v nás sa rozvinul.
Naspäť do mesta rezko kráča vzťah krásny,
lásku cítiš v každom kúsku jej tela útleho.
Už vieš, dvakrát zamilovať dokáže sa básnik.
Dvakrát! Básnik, otrok lásky, jej bázní a básni,
raduje sa zo seba samého.