Samota

Zapálime Tvoje svetlá,
v noci,
vo dvojici,
tak samy
ako ani s Tebou nie!
Naše krásne utópie…
Prebleskne nočný vták,
Tvoja ruka vášne slák,
mňa celkom spúta.
Blaženosti prah…

Hudba nočnej samoty,
dlane neviny.
Dve prepletené telá,
a či sú to len periny?
Zhasni!
Vravíš – nikdy som nezažala.
Zhasni prosim!
Neber mi
to veľa čo mám,
z tohto nášho mála.
Tento dar z noci,
veď rozplyniem sa
ako dym tej sviece
v Tvojej moci,
čo zabúda na tmu…

Je deň a ty nie si tu.
Pocit bludu,
pocit pocitu…
Sviečka ako Tebou zapálená,
podľahla ránu…
jemne voskom zahasená.
Lížeš moju ranu,
tam kdesi za riekou.
A možno riekou nie si,
a možno nie si ani ďaleko.
Len to viem a to ma desí,
že prídeš zas len v noci,
keď spím v tej čudnej zemi,
do samoty zaľúbený.