Dlho som veril,
že skrytý je kdesi,
že možno schovávajú ho
hlboké lesy,
ba či kamene v údolí
nikdy nepoznanej rieky,
či pod pieskom púšte
ostane skrytý naveky.
Jeden večer stratil som
svoj raj,
v ten večer pil som s tebou
posledný čaj.
Naposledy prstami
pohladil tvoje čelo,
strail som vieru,
ostalo pusté telo.
A vtedy mi došlo,
že som ho odhalil.
Lenže nebol už,
viacej som mu nepatril.
A akosi na veci
tažko sa pozeralo dnu.
Horkosladké kapitoly,
tie tažko sa čítajú.
Pustotu tela napĺňal som
smutnými veršami.
Veršami horkosladkými,
Nietzscheovskými knihami.
Pár piesní,
no najmä stromov pokojné pohľady.
Pár básní,
pár vstupov do zatvorenej záhrady.
A tak som ho našiel
jednoducho časom,
časom poddám sa mu
tak ako Tvojim vlasom.
Istota raja v nás bude
skrytá v inej básni.
Jedno je však isté,
každý z nás ho vlastní.
Som nekonečne štastný!