Všetko je ako vždy.
Všetko je ako vždy,
a predsa tak iné.
Nepominuteľné sa nakoniec pominie,
aj ked je všetko ako vždy,
no predsa tak iné.
Sme v lásky internátnom voňavom kine.
Slov je pomálu, ako vždy z mojej strany,
ale akosi chýbajú mi verše pre dvoch,
a aj Tvoje večné zbytočné hádky.
Len tak stojíš a pečieš akési plátky.
Stojíš ako vždy,
pečieš ako vždy,
voniaš ako vždy…
ale predsa je všetko strašne iné.
Čo stalo sa utopil by som najradšej vo víne,
aj keď viem že štastie ani pokoj sa v ňom nedajú nájsť.
Mám nepopísateľnú chuť dotknúť sa ťa ako vždy,
pohladiť ťa ako vždy,
spútnať ťa pohľadom ako vždy,
ale nespravím to, lebo všetko je tak strašne iné.
Stojíme tu ako dvaja neznámi pri vitríne,
plnej rozsypaného maku v ktorom Tvoj pohľad blúdi.
Čudný súboj odohráva sa v mojej hrudi.
Srdce má chuť bozkávať ťa,
srdce má chuť odvrhnúť ťa do najtemnejšej jamy
plnej nepravých citov, ktorá neexistuje,
aj keď verím na ňu v každom z nás…
Zrazu súboje mysle preruší hlas,
hlas, ktorý počúval som každý deň, posledný a prvý raz.
Tak rád obetoval som sa preň!
Nerozprával som mu však rečou akú počuť chcel.
Srdce verzus srdce, súboj bez víťazov,
súboj dvoch porazených v jednom mŕtvom…
Prídeme do izby ako vždy,
všetko je tam akoby ako vždy, ale aj napriek tomu…
zdiaľky počujem tlkot dva krát známeho zvonu.
Odbíja koniec nášho vzťahu,
poslendé kolo súboja,
v ľavom rohu skonané srdce, v pravom dúfajúce stoja.
Vôňa domova tá v tej izbe vždy bude, ach vôňa kučeravého roja…
spolubývajuce na hranici tie vždy tam budú,
a aj moja nemoja šálka, kefka, ranný červ, krásna triaška ženského studu.
Otázne je len to, odpoveď pozná dva krát známy zvon,
či Básnik tam ešte bude, a kto nakoniec prehrá súboj v ňom?
Všetko je tak neskonale a smutne iné!
upadajúce,
mŕtve,
bezcitné,
bez zmyslu,
bez úprimnosti,
s nádychom akejsi chorej cnosti,
tohoto 21. storočia.
Tak ja teda idem….
Prídem? Neprídem? Už nevolaj.