Noci v nočnom vlaku,
a kruté sny o milovaní.
Márne cestu hľadám,
späť do Tvojich dlaní.
Priskoro sa rozišli,
cesty naše nepoznané.
No stihli vztýčiť pomníky,
a ja túžim nazrieť za ne.
Rozbúrať ich načisto,
znova lúštiť Tvoje priania.
Len kde stoja pomníky,
môžu byť aj zmŕtvychvstania!
Nehy čas,
nenechaj ho odísť.
Milión lží či právd,
zabúdam.
Utíšiš svoj hlas.
Sklamal som Ťa,
a nie len raz.
Mám strach.
Šanca posledná?
Sadáš na moje kolená,
pár povinných fráz.
Dve telá v jednom,
blaženosť snáď,
blaženosti útržok.
Všetko povedia,
tie počúvateľné znamenia.
Dávam,
no chcem aj brať.
Dnes sme pár.
Dotyky ako z noci.
Krásne to bolo,
dnes nebolo to sólo,
lásky zvar
sedel v našej moci.
A aj tak si odišla…
Na nebi zhasla hviezda,
čo do noci života mi žiarila.
Vyhasínajúca na jednu noc vzplala ešte…
Chcela! Mne však nedošlo oč ma prosila.
Hviezda má byť stálou,
hviezda pre hviezdu, tu netreba dávať.
Patril som jej, svietila mi, krásne bolo…
Radostidarný svit. Môžem len spomínať.
Až keď zhasla poznal som pravdu,
že nie každý na svit hviezdy verí.
Chápať som mal a dávať, no nezvládol som to…
a tak si dnes musím sám líhať do perín.
Krásnu cestu na nebo chápavé.
Krásnu, želám Ti, hviezda pre mňa vyhasnutá.
Snáď ustaneš tam, kde vedia čo potrebuješ…
Zaslúžiš si to, hviezda pre mňa navždy vyhasnutá.
Tebe 1
Bola si len nocou snovou,
holúbkom na okenici túžby,
čo nikdy nemal vletieť dnuka…
Len nocou hviezdnou perleťovou,
krehkou asociáciou v mysli,
čo nemá nič spoločné s realitou…
Otáznikom miznúcim bez odpovedí,
jamkou v srdci malilinkou,
čo iné dievča ďalšou nocou dedí…
Tebe 2
Bola si len bláznivou myšlienkou,
jemným nádychom možnej reality,
čo napĺňa telo novým životom.
Len kráskou v rukách hladnej zveri,
nezábudkou zabudnutou,
čo nočným básňam rada verí.
Miestom pokoja unavenej duše,
prostriedkom zabudnutia,
čo od srdca k srdcu kluše.
Tebe 3
…
Dnes možno zradím úsmev tvoj prekrásny.
Sám sebe sa bránim, no výsledok je nejasný.
Dnes možno ústa iné ovládnu moje pery.
A tie pery budú vinne, stavať zámky novej viery.
Dnes možno ruka moja mladé telo nemo spúta.
Keby si tak aspoň chvíľku, smela nosiť moje putá.
Hlava hlúpa,
nemôže…
Posadlosť aj srdce premôže.
Ach tie jamky do kože
od ženských dlaní…
Sme v milovaní.
Kto sa tomu ubráni?
Tak príď ma prosím zachrániť.
Plné krásy – ty a Barcelona…
Mylel už letí – náruč otvorená.
No zlomila sa slza v lete…
keď zbadala že samy nie ste.
Ty, a Barcelona.
Čo stalo sa to s nami dvoma?
Čo nestihlo sa ešte stať…
Švéd už letí – ja som doma.
No aj tak vás mám stále rád…
Teba a aj Barcelonu.
Bývala si bezvýznamnou,
tak ako býval dávno život.
No znenazdajky je mi clivo,
keď nedvíhaš zas telefón…
keď za tým tónom tupým,
Schovaný je, dobre tuším,
ON.
Bývala si jedným zo snov,
plytkých, tak ako môj život.
No dnes vesmír prosím úpenlivo,
Nech stretneme sa “náhodou”…
Tam kde masky sú zložené,
kde do tváre si vidieť môžeme.
Prvý krát.
Bývala si hrou temperamentnou,
keď samotou strašieval ma život.
No dnes vidím Ťa tak strašne živo,
keď svet samotou ma straší!
On kričí, trasiem sa a plaším.
Len ON pozná posledný môj strach.
A kým si dnes?
Keď ruky Tvoje láskou zvieram.
Keď na moment nevinná si,
Ako zviera.
Keď očami sa poznáme.
Ked strašia ma tie stavy duše…
neznáme.
No ty odchádzaš ako dážď…
v tejto noci čerešní…
Prisilné pre večnosť?
Daruj mi teda aspoň moment.
Posvätný.
Ako by som mohol,
hľadať iné dievča.
Keď tam kúsok od Žiliny,
dýcha nocou do periny,
prirodzenosť nekonečná.
Ako by som mohol,
hladiť iné vlasy.
Keď tam v rannom šume vetrov,
preletujú tvojou cestou,
vlasy mojej večnej spásy.
Ako by som mohol,
ľúbiť iné záhrady.
Keď tam kdesi ďaleko,
láskajú svet za riekou,
dva preúprimné poklady.
Ako by som mohol,
zabudnúť na teba.
Keď tam kdesi kráčaš čistá,
nevedomky láskou istá,
vedúc iných do neba.
Ako by som mohol,
stráviť život s inou.
Keď tu priamo v srdci mojom,
si svätou a hlavne SVOJOU,
tvorcom vyšších rýmov.
Ako by som mohol,
zhasnúť sviečku nádeje.
Keď dnes večer vchádzaš opäť,
som však víťaz a nie obäť,
aj keď sa to v skutočnosti,
celé vôbec nedeje…
Tvoj pohyb – neskrotená vášeň.
Mysel tvorí zajtrajšie dlhé ráno.
A skoro všetko by sa bolo stalo…
A skoro toto nebola by iba báseň.
Mysli vzdialená už dávno na míle,
no znenazdajky sedíš blízko príliš.
S mužom iným smiechom si ma mýliš…
rád nechávam Ťa v tom nočnom omyle.
V chôdzi Tvojej ženský pud sa budí,
mysel skladá nekonečné nočné príbehy.
Rozpoznávať nechcem chtíče od nehy…
Keď voňavými vlasmi ruka moja blúdi.
Do očí zabodneš posledný pohľad,
v ňom vidieť chcem slovíčko ešte!
Mysel zaplnili dva nedokončené verše…
Bola to láska? vášeň? a či podraz?
Niečo chýbalo v tóne jej hlasu,
v jej uhýbavom pohľade hneď od začiatku.
Padajúce lístie nakoniec podrobí sa vôli času…
Povedala si len:
poďme na Kamzík na prechádzku.
Teplo chýbalo v dotyku jej ruky,
cit v prstoch ako šli sme dole lesom.
Neskoro pochopil som, city sú bez záruky…
povedala si len:
osamelá som.
Úsmev zmizol z milovanej tváre,
z jej maličkých úst keď stúpali sme z cesty.
Láska muža ľahko zatieni rozdiel pravé-nepravé…
povedala si len:
mala som vtedy prekrížené prsty.
Niečo akoby odišlo zo mňa navždy,
z môjho sna o svete, keď na Zochovej pusu mi dala.
Raz darmo, svetu podriadiť sa musí asi každý…
Plačúc spýtal som sa sám seba:
Bola, či nebola jednou z mála?
Z mála, na ktoré už neverím.