Objatia, bozky,
a vášne kúsok.
Pre dve životné trosky
láska je
len posledný smútok.
Útek na chvíľu,
predĺžiť by ju chcelo.
Chceš veriť omylu…
Láska je
len synonymum pre Tvoje telo.
Odišla láska do noci,
a tmu kto z nás rozmotá?
Pre nás dvoch už niet pomoci…
Láska posledná
s ňou odišli sme zo sveta.
Víno v pohári,
srdce na dlani.
Cigareta pravdy,
už sa nebránim.
Prechádzky mestom,
slnka západy.
Lásky počiatok,
bláznivé nápady.
Tajné stretnutia,
váhavé dotyky.
Nové nebo,
nové pomníky.
Pravda nájdená,
pravda skrytá.
Láska pred nami,
láska dožitá.
Zbohom na západ,
ÁNO nové východy.
Mávneš srdcom,
mávneš naposledy?
Otvorený snár,
otázka pred nami.
Otvorený snár,
zabudla si?
Odpoveď tichými perami…
Zapálime Tvoje svetlá,
v noci,
vo dvojici,
tak samy
ako ani s Tebou nie!
Naše krásne utópie…
Prebleskne nočný vták,
Tvoja ruka vášne slák,
mňa celkom spúta.
Blaženosti prah…
Hudba nočnej samoty,
dlane neviny.
Dve prepletené telá,
a či sú to len periny?
Zhasni!
Vravíš – nikdy som nezažala.
Zhasni prosim!
Neber mi
to veľa čo mám,
z tohto nášho mála.
Tento dar z noci,
veď rozplyniem sa
ako dym tej sviece
v Tvojej moci,
čo zabúda na tmu…
Je deň a ty nie si tu.
Pocit bludu,
pocit pocitu…
Sviečka ako Tebou zapálená,
podľahla ránu…
jemne voskom zahasená.
Lížeš moju ranu,
tam kdesi za riekou.
A možno riekou nie si,
a možno nie si ani ďaleko.
Len to viem a to ma desí,
že prídeš zas len v noci,
keď spím v tej čudnej zemi,
do samoty zaľúbený.
Posledná z holubíc,
krásne nevinná.
Len víla snová.
Skutočná?
Tá je dávno povoľná…
Posledná z úrpimných,
pohľady očí
všetko prezradia.
A či všetko skryjú?
Hádanky nocí,
pravda a lož splynú…
Posledný dúšok,
že vraj kamarát.
Tuna neviem vážne,
tuna končím,
tuna chradnem.
Klame, a či podvádza?
Posledné preľudy
spánok napoly.
Cesta domov,
a či si ľahnem do polí?
Polnočne obludy…
Vášeň noci,
hladí ma…
dnes zomrie
vo vášni…
hladina
a skok…
do vína
snáď túto noc…
nás nezavraždí
naša spoločná…
VINA a NEVINA.
Bolesť silná gniavi ma,
kým len márne spomínam,
na deň keď si ma ľúbila.
Kamže, kamže, stratila sa,
láska naša zblúdilá?
V spleti Tvojich poloprávd,
či v úli mojich bolestí?
Alebo som, opantaný,
sám jej vstúpil do cesty?
Je snáď láska viac než zdravie?
Pravda viac než čistý čin?
Neviem, tápam, trpím, plačem,
a ty sa flákaš, bohvie s kým…
Svetlá áut zatieňujú Ti tvár.
Oči uprieš na maják.
Ten maják v diaľke veľkej,
len svetlom jeho nachvíľu,
svetlom v očiach Tvojich,
v pálave nekonečnej!
Peklom prejsť a do pekla vyjsť,
s dychom Tvojim vo vlasoch mojích,
Lúka, čistota, večnosť, motýle,
nebo, cit, láska …
Zastavil autobus,
maják jasný je, všetko pominie.
Zbohom nočná kráska.
Cesty a sny, spojenia a smútok.
Dva roky sme sa nevideli.
Pravdy a klamstvá, hádanky žien…
akoby mnou len preleteli.
Tvoj úmsev sa však nezmenil.
Stále skrýva pravdu odvekú.
Zostarol som, pochodil svet…
stal sa človekom,
vzdialil sa človeku.
Len láska k Tebe vo mne ostáva,
hoci aj zabudnúť túžim.
Blúdi básnik – smutná postava…
slepo krúži, krúži, a krúži.
Od Teba k Tebe.
Dnes je to ešte nejasné,
či raz prečítaš si túto báseň,
a či niekedy pohladím Ťa na čelo,
a či povieš, ako to len ty vieš,
očami tak nesmelo, Maťo smieš.
Spánok dnes po strechách nechodí,
a veru ani po viečkach mojich…
Len ty tam miesta nocou pojíš,
kde včera ešte naživo si stála.
Nie si viac len jednou z mála…
viem dobre- ty si moja jediná.
A či Tebe po viečkach spánok chodí,
alebo už pod nimi má svoje sídlo.
A či možno na mňa myslíš,
či som ti tejto noci blízky,
viem len, nie som Ti blízko…
Má u Teba spánok vôbec šancu,
a mám ju snáď ja, samotný?
A či úsmev Tvoj naozaj to vraví,
či len počujem, čo počuť chcem…
či zachytíš môj výkrik plachý…
Dievča drahé, ja Ťa milujem.
Koniec.
Prišiel koniec nášho vzťahu.
Vytiahnuť si ma chcela z davu,
kam však patrím.
Smutný to rým.
Dlhá krátka rozlúčka bez slova.
Príliš považovala si ma za Boha,
tým však nie som.
Tichá púť dvoch tiel lesom.
Odchádzaš.
V mojom srdci rozkladá sa zvláštny smútok.
Čakala si spojenie myslí, snov sútok,
ktorý sa nestal.
Nikdy nahý som pred tebou nestál!
Už ťa nikdy neuvidia moje oči.
Hľadala si v nich zamilovanosť, srdče však mlčí,
bola si “len” priateľka.
Na Brezine schradne táto,
sladko kyslá spomienka.
Vravia mi,
že pre mňa nemajú význam.
Strácajú sa v početnosti tiel,
city čakajú kedy im vyznám.
Vravia mi,
že všetky hádžem do jedného vreca.
Herečka vedľa herečky…
ostatné je nepodstatné predsa!
Vravia mi,
mal by som cítiť ich srdca volanie…
Lenže to nie je láska ku mne.
Pomýlili si ma s výplodom ich fantázie.
Vravia mi,
cheli by z malosti prítomnosti,
akejsi dvojice hercov spraviť významný cieľ.
Nepochopili… kto pozná ten moment?
Niet budúcnosti, sme tu len dnes.
Vravia mi,
že som sebec,
a majú asi pravdu.
Ale majú pravdu o mne,
no strach majú tieto pravdivé,
spýtať sa seba samých.
otázky dráždivé.
Ach tá tragickosť celej básne,
radšej končím a svetlo zhasnem.