Tvoja duša čerstvo horúca,
kvetina sa prvý raz otvorí.
Nevinnosť pomaly utápa sa,
posledná kniha mladosti
tejto noci vyhorí.
Nepoznanému pocitu sa ľahko
dávajú vysoké mená.
A kto vlastne pozná pocity?
Ženská obrana, logické štíty,
základy to v Tvojej mladej duši nemá!
Skočíš,
poddáš sa mu celá!
Nepoznáš čo chcieť mohla by si…
Dve srdcia, dve telá.
Pre životné rozhodnutia
pritesné divadelné kulisy.
Čajky s vetrom bojujú,
a či sa v ňom len hrajú?
Kam kroky naše smerujú,
snáď k najkrajšiemu máju?
Kde nocou som ťa pochopil,
keď blúdili sme v kruhu.
Tam bábky hrajú pre bábky,
tam hľadali sme našu dúhu.
Kde tráva jarná chytá slnko,
a vietor v stromoch kreslí rými.
Tam bozk na čelo prebudil nás,
tam stali sme sa skutočnými.
Stará knižka,
v dlani mladá.
Ona mi s tou knižkou do rúk,
kúsok duše vkladá.
Jemne dáva,
jemné úmysly.
Len či ich uhádnem,
len či sa sám
z príbehu tohto odmyslím.
Ty moja večerná
Máša Halamová.
Jeden rým ešte nerobí báseň,
jedna báseň ešte nebolí.
No radšej vystúp, a rýchlo!
Vraciam ti nevinnú dušu,
raz správne srdce otvorí.
A ten rým?
Vystúp radšej aj s ním…
Mne on predsa nepatrí.
Lampy svietia a ty dýchaš tichý vzduch malomesta.
Dnes má to tak byť, vieme láska obaja.
Víno, štastie v očiach, pred nami neznáma cesta…
Tušíš to? Cítiš to v nás? Smerujeme do raja.
Starý kmeň prestrel lásky priestor pre dvoch.
Víno viesť nás chce, nevylievaj básnik!
Aj nebo od závisti trocha zbledlo,
prstami tak nevinne hráš sa s jej vlasmi…
Zrazu stíchol celý svet – vietor a Tvoj dych.
Tvoje čelo moje čelo hladí, pohľad s pohľadom splynul.
O krátkom momente napísať vieš tisíce kníh.
Zatváraš oči. Pobozkáš ju.
Nepopísateľný pocit znenazdajky v nás sa rozvinul.
Naspäť do mesta rezko kráča vzťah krásny,
lásku cítiš v každom kúsku jej tela útleho.
Už vieš, dvakrát zamilovať dokáže sa básnik.
Dvakrát! Básnik, otrok lásky, jej bázní a básni,
raduje sa zo seba samého.
Husté vlny. V mysli, medzi prstami, v duši.
Horia ruky, hlava, a aj srdce tuším!
Sneh samoty túžby pokryl snovou nocou,
čo by si básnik spravil s toľkou mocou?
Vravíš, všetkých chorých uzdravil bys?
Slzy ranených navždy osušil bys?
Smog dierou rýchlo vypustil bys?
Či zvieratá do hôr zas vrátil bys?
Duše špinavé ešte raz očistil bys?
Básne velikánov vysvetlil bys?
Alebo boha všetkým ukázal bys?
Či radšej deťom úsmev zachoval bys?
Či po tých vlnách surfoval bys,
Krásu splynutia objavoval bys?
Básnik, básnik, s mocou snovou.
Láska pod perinou, zobudíš sa.
Už vieš – ona je odpoveďou Tvojou.
Nehasnúci temperament,
presne tak si Ťa pamätám.
Dnešná noc – iné už nemáme,
dnešná noc – únik zo sveta.
Fľaša vína a druhá hneď,
dotyk pohľad bozk, a čo ešte?
Moje ruky príliš nesmelé
pre Tvoje hravé, nočné verše.
Nemilovala si mňa ani iných,
milovala si milovanie.
Ľúbostné nočné hry a flámy,
dnešnú noc, ranné zabúdanie.
A možno si len znala život,
lásky pravú nahú tvár.
Mne po rokoch prišlo clivo,
že tú našu “dnešnú noc”
som vtedy tak pobabral.
A ráno, sám, nemal som na čo zabúdať.
Čo ak je to naposledy?
Tisicprstý dotyk kvapiek
dažďovej vody…
Vietor v lísti buku
v noci septembrovej
len za svetla zvuku…
Tvoje jamky na líci
a vločky snehu pod nohami
cez prechádzku v Bystrici…
Bozk na perách ženy
a to čo nutne nasleduje
v nočnom ľudskom pokušení…
Dotyk hudby v hľbkach duše
ranná prechádzka cez hmlu
keď ťa zima nežne kúše…
Vôňa náhodnej kríčkovej ruže
príležitosný výlet až tam
kde ľudská mysel všetko zmôže…
Posledný motýľ čo zbadám
a lúka na ktorú si líham
ked štastím slastne padám…
Francúzska bageta v Paríži
alebo… ako v Paríži
keď chuť ti mesto priblíži…
až na dotyk.
Nekonečne prežitý žiaľ
a rým čo sa skrátka podaril
v svete ktorý som miloval…
Kým som v ňom ešte žil.
S unaveným párom očí,
márne hľadáš peknú tvár.
Len dráždivé šedé telá,
pekný majú iba tvar.
Bez dychtivých dôvtipov,
a s nádychom starých duší,
každá isto dávno vie,
čo zdravá myseľ iba tuší…
Tam ma hľadá Tvoja viera,
no cítim známy súdu pach.
Dávny podvod – nedôvera,
odvtedy mám z Teba strach.
Tak vylieč ma lúčom nehy,
nechcem ďalší nočný flám.
Veď dosť bolo nedôvery,
dosť bolo morkých rán.
No ty poznáš iba flámy,
a mňa straší ranný dážď.
Keď sme spolu, tak sme sami,
vášen, krása, pravda, zášť.
Celkom triezvy a ešte viac sám,
zamýšľam sa nad životom.
Neviem čo ďalej, neviem čo mám.
Ani kým som, ani kde som, ani kto som.
Vari len hladné plaché zviera,
čo túžbu v sebe darmo dusí.
Túžba smeje sa a vzpiera.
Musí, musí, a ešte raz musí…
pokoriť ma.
Básne chcem zasa nocou písať,
a bezcieľne sa mestom túlať.
Stavať ženám vzdušné zámky,
a nad ránom ich vždy zbúrať.
Vzývať to, čo vnútri drieme,
a vždy sa v sebe znova sklamať.
Milovať, odpúšťať, opúšťať,
všetky mreže navždy zlámať…
a byť sám sebou.
Vzťah náš ten sa menil.
Omylom som ťa chcel,
nie omylom chcela si ma.
Málo som si Ťa vtedy cenil.
Reťaz podvodou na nevinnej žene,
stali sa z nás dobrí “priatelia”.
Veční tichí buriči proti faloši,
nekonáme náhodou v jej mene?
Báseň táto mohla byť o láske,
mohla byť o našich splnených snoch.
Avšak odrazom duše stala si sa mi,
netúžim viac po Myjavskej kráske.
Dnes city nepatria mne ani Tebe,
na oko utešujem ťa poučeniami.
Sú to len slová teoretika, nie znalca.
V skutočnosti píšem ich samému sebe.
Skrytý v tých slovách omamných,
učím ťa konať a sám vyhýbam sa činu.
Slová romantika, slová a prach…
Neschopnosť skrytá v slovách pôvabných.
Kto v dialógu je učiteľomm a kto žiakom?
Ani večný idealista Ťa nezmení.
Večný básnik ukrytý ostane vždy v básni,
nezmení nikoho, zostane nečinným katom.
V reťazi omylov jeden miesto stratil,
kúsok a dnes boli by sme milenci.
Milenci, spolčení proti svetu smutnému,
možno pokoj do duše by som ti vrátil…
Valika.