Niečo chýbalo v tóne jej hlasu,
v jej uhýbavom pohľade hneď od začiatku.
Padajúce lístie nakoniec podrobí sa vôli času…
Povedala si len:
poďme na Kamzík na prechádzku.

Teplo chýbalo v dotyku jej ruky,
cit v prstoch ako šli sme dole lesom.
Neskoro pochopil som, city sú bez záruky…
povedala si len:
osamelá som.

Úsmev zmizol z milovanej tváre,
z jej maličkých úst keď stúpali sme z cesty.
Láska muža ľahko zatieni rozdiel pravé-nepravé…
povedala si len:
mala som vtedy prekrížené prsty.

Niečo akoby odišlo zo mňa navždy,
z môjho sna o svete, keď na Zochovej pusu mi dala.
Raz darmo, svetu podriadiť sa musí asi každý…
Plačúc spýtal som sa sám seba:
Bola, či nebola jednou z mála?
Z mála, na ktoré už neverím.