Celkom triezvy a ešte viac sám,
zamýšľam sa nad životom.
Neviem čo ďalej, neviem čo mám.
Ani kým som, ani kde som, ani kto som.

Vari len hladné plaché zviera,
čo túžbu v sebe darmo dusí.
Túžba smeje sa a vzpiera.
Musí, musí, a ešte raz musí…
pokoriť ma.

Básne chcem zasa nocou písať,
a bezcieľne sa mestom túlať.
Stavať ženám vzdušné zámky,
a nad ránom ich vždy zbúrať.

Vzývať to, čo vnútri drieme,
a vždy sa v sebe znova sklamať.
Milovať, odpúšťať, opúšťať,
všetky mreže navždy zlámať…
a byť sám sebou.

Cesty a sny, spojenia a smútok.
Dva roky sme sa nevideli.
Pravdy a klamstvá, hádanky žien…
akoby mnou len preleteli.

Tvoj úmsev sa však nezmenil.
Stále skrýva pravdu odvekú.
Zostarol som, pochodil svet…
stal sa človekom,
vzdialil sa človeku.

Len láska k Tebe vo mne ostáva,
hoci aj zabudnúť túžim.
Blúdi básnik – smutná postava…
slepo krúži, krúži, a krúži.
Od Teba k Tebe.