Noci v nočnom vlaku,
a kruté sny o milovaní.
Márne cestu hľadám,
späť do Tvojich dlaní.
Priskoro sa rozišli,
cesty naše nepoznané.
No stihli vztýčiť pomníky,
a ja túžim nazrieť za ne.
Rozbúrať ich načisto,
znova lúštiť Tvoje priania.
Len kde stoja pomníky,
môžu byť aj zmŕtvychvstania!
Nehy čas,
nenechaj ho odísť.
Milión lží či právd,
zabúdam.
Utíšiš svoj hlas.
Sklamal som Ťa,
a nie len raz.
Mám strach.
Šanca posledná?
Sadáš na moje kolená,
pár povinných fráz.
Dve telá v jednom,
blaženosť snáď,
blaženosti útržok.
Všetko povedia,
tie počúvateľné znamenia.
Dávam,
no chcem aj brať.
Dnes sme pár.
Dotyky ako z noci.
Krásne to bolo,
dnes nebolo to sólo,
lásky zvar
sedel v našej moci.
A aj tak si odišla…
Na nebi zhasla hviezda,
čo do noci života mi žiarila.
Vyhasínajúca na jednu noc vzplala ešte…
Chcela! Mne však nedošlo oč ma prosila.
Hviezda má byť stálou,
hviezda pre hviezdu, tu netreba dávať.
Patril som jej, svietila mi, krásne bolo…
Radostidarný svit. Môžem len spomínať.
Až keď zhasla poznal som pravdu,
že nie každý na svit hviezdy verí.
Chápať som mal a dávať, no nezvládol som to…
a tak si dnes musím sám líhať do perín.
Krásnu cestu na nebo chápavé.
Krásnu, želám Ti, hviezda pre mňa vyhasnutá.
Snáď ustaneš tam, kde vedia čo potrebuješ…
Zaslúžiš si to, hviezda pre mňa navždy vyhasnutá.
Tebe 1
Bola si len nocou snovou,
holúbkom na okenici túžby,
čo nikdy nemal vletieť dnuka…
Len nocou hviezdnou perleťovou,
krehkou asociáciou v mysli,
čo nemá nič spoločné s realitou…
Otáznikom miznúcim bez odpovedí,
jamkou v srdci malilinkou,
čo iné dievča ďalšou nocou dedí…
Tebe 2
Bola si len bláznivou myšlienkou,
jemným nádychom možnej reality,
čo napĺňa telo novým životom.
Len kráskou v rukách hladnej zveri,
nezábudkou zabudnutou,
čo nočným básňam rada verí.
Miestom pokoja unavenej duše,
prostriedkom zabudnutia,
čo od srdca k srdcu kluše.
Tebe 3
…
Dnes možno zradím úsmev tvoj prekrásny.
Sám sebe sa bránim, no výsledok je nejasný.
Dnes možno ústa iné ovládnu moje pery.
A tie pery budú vinne, stavať zámky novej viery.
Dnes možno ruka moja mladé telo nemo spúta.
Keby si tak aspoň chvíľku, smela nosiť moje putá.
Hlava hlúpa,
nemôže…
Posadlosť aj srdce premôže.
Ach tie jamky do kože
od ženských dlaní…
Sme v milovaní.
Kto sa tomu ubráni?
Tak príď ma prosím zachrániť.
Bývala si bezvýznamnou,
tak ako býval dávno život.
No znenazdajky je mi clivo,
keď nedvíhaš zas telefón…
keď za tým tónom tupým,
Schovaný je, dobre tuším,
ON.
Bývala si jedným zo snov,
plytkých, tak ako môj život.
No dnes vesmír prosím úpenlivo,
Nech stretneme sa “náhodou”…
Tam kde masky sú zložené,
kde do tváre si vidieť môžeme.
Prvý krát.
Bývala si hrou temperamentnou,
keď samotou strašieval ma život.
No dnes vidím Ťa tak strašne živo,
keď svet samotou ma straší!
On kričí, trasiem sa a plaším.
Len ON pozná posledný môj strach.
A kým si dnes?
Keď ruky Tvoje láskou zvieram.
Keď na moment nevinná si,
Ako zviera.
Keď očami sa poznáme.
Ked strašia ma tie stavy duše…
neznáme.
No ty odchádzaš ako dážď…
v tejto noci čerešní…
Prisilné pre večnosť?
Daruj mi teda aspoň moment.
Posvätný.
Akosi som ostal mimo citu,
snáď podstata mi unikla,
tak ako nikdy dlhé leto.
Snáď len to leto vie to,
že láska, tá ešte nezmizla.
Viem že ďalej mohli sme ísť,
vtáka zhatili ešte na zemi,
tak ako nikdy pravé lásky.
Duše nedotkli sa Tvoje vrásky,
zmenil som ťa, sám zmenený.
Na rozlúčku tichá prechádzka,
lásku zabili skryté povrchnosti,
tak ako nikdy skutočnú krásu.
Vstaneš, zakrútiš prsteňom času.
Zbohom tejto relatívnej skutočnosti.
Si ako letná záhrada.
V strede žiari kvet,
ten nepustí pohľad očí.
Nájdeš v ňom celý svet.
No mne kúsok povedomé,
toto všetko pripadá…
Modré nezábudky
i nejeden sedmikras.
Listy odhrnieš,
pre srdcia mužské zrieš
pripravené búdky…
Vôni plná hrsť,
dve zrejúce jablká.
Motýlik slov,
synonymum snov,
sadol mi na prst…
Pokročil čas,
tráve zhnedol vlas,
motlýle rozvinuli krídla.
Prezliekaš sa celá
do jesenných krás.
Vinná réva zrelá.
Jablčnej farby jas.
Ochutnávam ťa
zas, zas, opäť a zas!
Dokonalosť Tvojho tela.
Si ako záhrada
no zima nepočká
pred dverami.
Hľadám motýle
či trávy tanec.
Stratené chute
márne hľadám
nedočkavými perami.
A mne kúsok povedomé
toto celé pripadá.
Zimná záhrada,
odišiel jas.
Zomrel motýľ,
zhnili jablká,
spadla ohrada.
Zbledla záhrada,
dočkáš jari?
Pridlhé čakanie v zime,
slzy na mojej tvári.
No až smutne povedomé
mi to všetko pripadá…