Akosi som ostal mimo citu,
snáď podstata mi unikla,
tak ako nikdy dlhé leto.
Snáď len to leto vie to,
že láska, tá ešte nezmizla.
Viem že ďalej mohli sme ísť,
vtáka zhatili ešte na zemi,
tak ako nikdy pravé lásky.
Duše nedotkli sa Tvoje vrásky,
zmenil som ťa, sám zmenený.
Na rozlúčku tichá prechádzka,
lásku zabili skryté povrchnosti,
tak ako nikdy skutočnú krásu.
Vstaneš, zakrútiš prsteňom času.
Zbohom tejto relatívnej skutočnosti.
Si ako letná záhrada.
V strede žiari kvet,
ten nepustí pohľad očí.
Nájdeš v ňom celý svet.
No mne kúsok povedomé,
toto všetko pripadá…
Modré nezábudky
i nejeden sedmikras.
Listy odhrnieš,
pre srdcia mužské zrieš
pripravené búdky…
Vôni plná hrsť,
dve zrejúce jablká.
Motýlik slov,
synonymum snov,
sadol mi na prst…
Pokročil čas,
tráve zhnedol vlas,
motlýle rozvinuli krídla.
Prezliekaš sa celá
do jesenných krás.
Vinná réva zrelá.
Jablčnej farby jas.
Ochutnávam ťa
zas, zas, opäť a zas!
Dokonalosť Tvojho tela.
Si ako záhrada
no zima nepočká
pred dverami.
Hľadám motýle
či trávy tanec.
Stratené chute
márne hľadám
nedočkavými perami.
A mne kúsok povedomé
toto celé pripadá.
Zimná záhrada,
odišiel jas.
Zomrel motýľ,
zhnili jablká,
spadla ohrada.
Zbledla záhrada,
dočkáš jari?
Pridlhé čakanie v zime,
slzy na mojej tvári.
No až smutne povedomé
mi to všetko pripadá…