nov 182016
 

spojene prstyV izbe internátnej noc nezhasla svetlá,
o veciach bežných, nie nežných bavia sa neznámi.
V kúte izby chlapec – dievča, prepletení prstami…
svietia len pre ňu, len pre neho dnes…
dve modré, lásky plné svetlá.

Človek všetko pod perinou schová,
pod jednou túlime sa až traja.
Krásny čistý cit, moja láska, a ja…
Zaspíme.
Chvíľka ticha a prstov v nás navždy sa zachová..

 

Po troške nostalgie zatúžili dnes naše kroky.
Čo je to vlastne nostalgia? Pohľad, ci dotyk minulej krásky?
Zastavíš… jemne pohľadíš šiju moju piatimi sprievodcami lásky.
Načo nostalgia? Veď teraz majú city najkrajšie roky.

Film dnes povedal to za nás, za nás všetkých jediná fotka.
Silná emócia dlho v nás zostáva, hlboko a krásne.
Kde máme poslanie? Kde je naša cesta, kam smerujú tieto básne?
Cíť, cíť v nás, pre iných cíť, cíť lásku cíť…
rozdávaj a cíť večné detaily krásne, nič viac, bodka.

Víno hľadáme v nočných uličkách mesta starého.
Tie zvlášte, tiché uličky patria len trom dnes v noci.
Dvom šťastným a citu večnému…. nie niet im pomoci!
Keď raz ju spoznáš… navždy ste jej otroci!
Otroci sveta cítiaceho, sveta krásneho…

 

Tretia noc, sami traja zostali sme. Alebo sme vždy aj boli?
láska má dnes trochu vášnivú tvár, tvár jemnej, jesenej vášne.
básnik sa zasníva do nej celý… srdce skladá zrazu nové básne!
Básne o spojení nadprirodzena s touto chvíľou,
básne bez omylov…

Dvaja – lásky spojenie, dnes nerozplynie sa spleen.
Jej horúce telo naplnené citom po okraj.
Veľa dokážu dvaja, s treťou stvoria nekončiaci sa raj.
Len ona s nimi, on s ňou, ona s ním…

nov 152016
 

dyka v srdciRozrazte mi srdce,
kričím,
rozraste mi srdca bôľ!
Veď býval som ľahký… ako vták.
A či len býval som Tvoj?

Nájdite štastia potoky,
volám,
rozrazte mi srdca bôľ!
Veď býval som štastný… ako kat
A či len býval som Tvoj?

Navráťte mi štastný smiech,
prosím,
rozrazte mi srdca bôľ!
Veď som sa vedel smiať… z duše
A či bol to len smiech Tvoj?

Rozrazte mi srdca bôľ,
kričím,
osloboďte lásky pohľad!
Veď miloval som svet… celý
A či ľúbil som len Tvoj obraz?

Rozrazte mi moju myseľ,
kričím,
rozrazte my mysli kal!
Veď myslel som do diaľav…
Dnes cítim len slovo sám.

Rozrazte mi myseľ moju,
prosím,
rozrazte my mysli kal!
Veď bývaval som SLOBODNÝ…
Dnes nazývam to slovom sám.

nov 102016
 

koniecPohľad môj by si Ťa ani nevšimol,
hľadať Ťa už nechcel v uliciach mesta.
Muž známy tam však s tebou stál,
po čase skrížila sa naša cesta.

A aj keď náhle obrátili sa úlohy naše,
srdce vyskočiť k Tebe chcelo z hrude.
Výsmech jeho pohľadu padol mi až na dno duše,
v momente pochopil som,
že mi už nikdy partiť nebudeš.

Bola to teda druhá rozlúčka s Tebou,
náhodné stretnutie idealistov bývalých.
Slzu vo vnútri potlačiť som musel,
nebadal som na Tebe ni náznak citov minulých.

A tak Ti opäť raz dávam zbohom,
v úvahach mojich si však navždy skrytá.
Rozjímania o pravosti a pevnosti ženských citov,
keď na S28 triasla sa jedna ženska ruka…

nov 072016
 

Dnes ja a ty
velmi smutnyZajtra ja… a ty.
Hľadám záplaty…
Srdcový účet…
Jeden a jedna,
chýba mi súčet…

Dnes ruka a ruka
Zajtra ruka… a ruka.
Slza dnuka…
V oku modrom kúše…
Jedna a jedno,
nedobrý to súčet…

Dnes úsmev a úsmev
Zajtra úsmev… a plač.
Srdcový hráč…
Slané slová z duše…
Radosť a žiaľ,
aký je to súčet?

Raj

nov 032016
 

Smutne objatieDlho som veril,
že skrytý je kdesi,
že možno schovávajú ho
hlboké lesy,
ba či kamene v údolí
nikdy nepoznanej rieky,
či pod pieskom púšte
ostane skrytý naveky.

Jeden večer stratil som
svoj raj,
v ten večer pil som s tebou
posledný čaj.
Naposledy prstami
pohladil tvoje čelo,
strail som vieru,
ostalo pusté telo.

A vtedy mi došlo,
že som ho odhalil.
Lenže nebol už,
viacej som mu nepatril.
A akosi na veci
tažko sa pozeralo dnu.
Horkosladké kapitoly,
tie tažko sa čítajú.

Pustotu tela napĺňal som
smutnými veršami.
Veršami horkosladkými,
Nietzscheovskými knihami.
Pár piesní,
no najmä stromov pokojné pohľady.
Pár básní,
pár vstupov do zatvorenej záhrady.

A tak som ho našiel
jednoducho časom,
časom poddám sa mu
tak ako Tvojim vlasom.
Istota raja v nás bude
skrytá v inej básni.
Jedno je však isté,
každý z nás ho vlastní.
Som nekonečne štastný!

nov 012016
 

Troška vône,
nie moc,
Otáznikbo smelšie oči máš než telo.
Jeden dotyk, nie viac,
aby ma to potom predsa
osamelou nocou nebolelo.

Pár otázok,
bez odpovedí.
Tak prosím ostaň, otáznik,
ty sviečka malej nádeje
božských vecí a činov,
ty básne náčrt,
ty zbierka rýmov.
Ved možno raz
sa to všetko udeje!

Co myslíš, ľúbi ma?
Ty interpunkčné znamienko,
ty kráska skrytého vyznania!
Let sem, pád tam,
neistota nepoznania…
Ty zabudnutý krásny zločin,
neodpovedaj mi ešte, prosím!

  •  november 1, 2016
  •  Posted by at 8:06 pm
  •   Pre K.
okt 292016
 

kracanie nocou bez Teba s TebouČítal som dnes pred svitaním zopár veršov,
a napadlo ma, verte mi, bezzmyselne úplne,
že mal som jej možno v ten večer pravdu povedať…
Asi lepšie by mi bolo v hlbokej poklone,
ako dnes v hlbokom osamelom stone.

???možno vôbec zrovnánvať pocity v dvoch časoch???

Tú spomienku som spálil a spláchol v umývadle,
ale určite bola to chyba, verte mi, zrkadielka v snehu.
Spomienky spláliť by sa mali až keď v pravú mieru uvedené sú…
mal som veru radšej svoju “výšku” uviesť na pravú mieru,
ako riskovať a potom stratiť jej maličkých prstov nehu.

Čítal som dnes po súmraku zopár básní,
a rozhnevaný ihličnan naľavo nečakane predhodil mi,
že mal som mu vtedy na lodi možno povedať ako ju ľúbim…
a nie ukrývať sa kdesi vo vybájnenom svete so svojimi citmi,
on vie – dnes môžem sa skrývať len so svojimi bôľmi.

…Aspoň že je tu ten ihličnan, aj keď…

Tých pár viet ma bude sprevádzať asi už navždy,
nebo pod aj nad nohami a tequila mi vždy pripomenie,
že pre pravdu oplatí sa znížiť úplne na kolená,
lož totiž nakoniec vždy lásku nezvratne inam stočí, a tá pominie,
lásky cit sa len tam dolu ľahko rozvinie.

…Lenže ja blázon tupý som chcel ostať hore…

Tak hore som chcel ostať vo všetkom,
že ani v básni nedokážem napísať, ako to skutoťne bolo!
stále som slabý, stále nechodím si po hlave…
stále príliš k moru smeruje to moje rozbité mólo.
Nastal čas prekonať sa, ach, koľkokrát to tu už bolo?

…Aspoň že ešte vidím tie zrkadielka…

okt 262016
 

strom bez listovKeď letný vánok pokožku opúšťa,
jesenný vzduch vkráda sa do uší.
Vetrík vanie, už nebúši.
Listov sada, koruna pustá.

V tom vánku aj ty si,
brázdiš si to mojou hlavou.
Tvoje ruky, moje muky…
otváraš slzami zapečatené spisy.

Listov moria ako spomienok,
nezabudol som, to sa predsa nedá.
Bola si jesenná, bola si…
letiaci vták, krehučký pramienok.

Prechádzky jeseňou bez Teba s tebou,
ten čas sa nikdy nestratí.
Nezabudne, no ani nevráti…
zmazala búrka spojenie dvoch brehov.

A aj tak tú jeseň milujem,
dýcha sa tak spomienkovo krásne.
Raz zahoríš, inokedy skrátka zhasneš…
láska sa nestratí, to si sľubujem!

okt 252016
 

nesmele ociPrekliaty raj.
S kľúčom,
no bez dverí kráčame.
Opúšťame,
čo ešte nemáme.
Len vlažný čaj.
Len otázka na perách…

Zvláštny nočný sen,
more ľudských tvárí.
Osamelých bodiek
v životnom kalendari.

Signály tu i tam,
5 minút studu
5 minútová vášeň
5 rokov sám.
Tá naša báseň
bez príkras bludu.

Túžime po sebe
Sme blízko
Dotýkame sa..
No nikdy sa nedotkneme.

Prianie štyroch očí,
slová nevyslovia.
Priania Tvojich očí,
nemí poslovia
čo hovoriť by chceli.
No nie sú dosť smelí…

Zajtra sa opäť stretneme
oči, ústa a dve telá.
V tajných rovinách vnemu
povieme i nepovieme,
to, čo chceme… Chceme?
A čo ak sami ostaneme?

okt 242016
 

placuci muzVšetko je ako vždy.

Všetko je ako vždy,
a predsa tak iné.

Nepominuteľné sa nakoniec pominie,
aj ked je všetko ako vždy,
no predsa tak iné.

Sme v lásky internátnom voňavom kine.
Slov je pomálu, ako vždy z mojej strany,
ale akosi chýbajú mi verše pre dvoch,
a aj Tvoje večné zbytočné hádky.

Len tak stojíš a pečieš akési plátky.
Stojíš ako vždy,
pečieš ako vždy,
voniaš ako vždy…
ale predsa je všetko strašne iné.

Čo stalo sa utopil by som najradšej vo víne,
aj keď viem že štastie ani pokoj sa v ňom nedajú nájsť.
Mám nepopísateľnú chuť dotknúť sa ťa ako vždy,
pohladiť ťa ako vždy,
spútnať ťa pohľadom ako vždy,
ale nespravím to, lebo všetko je tak strašne iné.

Continue reading »