Posledné lievance

okt 242016
 

placuci muzVšetko je ako vždy.

Všetko je ako vždy,
a predsa tak iné.

Nepominuteľné sa nakoniec pominie,
aj ked je všetko ako vždy,
no predsa tak iné.

Sme v lásky internátnom voňavom kine.
Slov je pomálu, ako vždy z mojej strany,
ale akosi chýbajú mi verše pre dvoch,
a aj Tvoje večné zbytočné hádky.

Len tak stojíš a pečieš akési plátky.
Stojíš ako vždy,
pečieš ako vždy,
voniaš ako vždy…
ale predsa je všetko strašne iné.

Čo stalo sa utopil by som najradšej vo víne,
aj keď viem že štastie ani pokoj sa v ňom nedajú nájsť.
Mám nepopísateľnú chuť dotknúť sa ťa ako vždy,
pohladiť ťa ako vždy,
spútnať ťa pohľadom ako vždy,
ale nespravím to, lebo všetko je tak strašne iné.

Continue reading »

Stali sme sa skutočnými

okt 172016
 

Čajky s vetrom bojujú,
Čajkya či sa v ňom len hrajú?
Kam kroky naše smerujú,
snáď k najkrajšiemu máju?

Kde nocou som ťa pochopil,
keď blúdili sme v kruhu.
Tam bábky hrajú pre bábky,
tam hľadali sme našu dúhu.

Kde tráva jarná chytá slnko,
a vietor v stromoch kreslí rými.
Tam bozk na čelo prebudil nás,
tam stali sme sa skutočnými.

Tichý večer malomesta

okt 102016
 

Lampy svietia a ty dýchaš tichý vzduch malomesta.
Dnes má to tak byť, vieme láska obaja.
dotykVíno, štastie v očiach, pred nami neznáma cesta…
Tušíš to? Cítiš to v nás? Smerujeme do raja.

Starý kmeň prestrel lásky priestor pre dvoch.
Víno viesť nás chce, nevylievaj básnik!
Aj nebo od závisti trocha zbledlo,
prstami tak nevinne hráš sa s jej vlasmi…

Zrazu stíchol celý svet – vietor a Tvoj dych.
Tvoje čelo moje čelo hladí, pohľad s pohľadom splynul.
O krátkom momente napísať vieš tisíce kníh.
Zatváraš oči. Pobozkáš ju.
Nepopísateľný pocit znenazdajky v nás sa rozvinul.

Naspäť do mesta rezko kráča vzťah krásny,
lásku cítiš v každom kúsku jej tela útleho.
Už vieš, dvakrát zamilovať dokáže sa básnik.
Dvakrát! Básnik, otrok lásky, jej bázní a básni,
raduje sa zo seba samého.

Tancovala pre dnešok

okt 072016
 

Nehasnúci temperament,
presne tak si Ťa pamätám.
Dnešná noc – iné už nemáme,
dnešná noc – únik zo sveta.

tancovala-pre-dnesokFľaša vína a druhá hneď,
dotyk pohľad bozk, a čo ešte?
Moje ruky príliš nesmelé
pre Tvoje hravé, nočné verše.

Nemilovala si mňa ani iných,
milovala si milovanie.
Ľúbostné nočné hry a flámy,
dnešnú noc, ranné zabúdanie.

A možno si len znala život,
lásky pravú nahú tvár.
Mne po rokoch prišlo clivo,
že tú našu “dnešnú noc”
som vtedy tak pobabral.

A ráno, sám, nemal som na čo zabúdať.

Vášeň, krása, pravda, zášť

sep 292016
 

smutny tanecS unaveným párom očí,
márne hľadáš peknú tvár.
Len dráždivé šedé telá,
pekný majú iba tvar.

Bez dychtivých dôvtipov,
a s nádychom starých duší,
každá isto dávno vie,
čo zdravá myseľ iba tuší…

Tam ma hľadá Tvoja viera,
no cítim známy súdu pach.
Dávny podvod – nedôvera,
odvtedy mám z Teba strach.

Tak vylieč ma lúčom nehy,
nechcem ďalší nočný flám.
Veď dosť bolo nedôvery,
dosť bolo morkých rán.

No ty poznáš iba flámy,
a mňa straší ranný dážď.
Keď sme spolu, tak sme sami,
vášen, krása, pravda, zášť.

Valika

sep 222016
 

ruzaVzťah náš ten sa menil.
Omylom som ťa chcel,
nie omylom chcela si ma.
Málo som si Ťa vtedy cenil.

Reťaz podvodou na nevinnej žene,
stali sa z nás dobrí “priatelia”.
Veční tichí buriči proti faloši,
nekonáme náhodou v jej mene?

Báseň táto mohla byť o láske,
mohla byť o našich splnených snoch.
Avšak odrazom duše stala si sa mi,
netúžim viac po Myjavskej kráske.

Dnes city nepatria mne ani Tebe,
na oko utešujem ťa poučeniami.
Sú to len slová teoretika, nie znalca.
V skutočnosti píšem ich samému sebe.

Skrytý v tých slovách omamných,
učím ťa konať a sám vyhýbam sa činu.
Slová romantika, slová a prach…
Neschopnosť skrytá v slovách pôvabných.

Kto v dialógu je učiteľomm a kto žiakom?
Ani večný idealista Ťa nezmení.
Večný básnik ukrytý ostane vždy v básni,
nezmení nikoho, zostane nečinným katom.

V reťazi omylov jeden miesto stratil,
kúsok a dnes boli by sme milenci.
Milenci, spolčení proti svetu smutnému,
možno pokoj do duše by som ti vrátil…
Valika.

Snár

sep 132016
 

cigareta v dlaniVíno v pohári,
srdce na dlani.
Cigareta pravdy,
už sa nebránim.

Prechádzky mestom,
slnka západy.
Lásky počiatok,
bláznivé nápady.

Tajné stretnutia,
váhavé dotyky.
Nové nebo,
nové pomníky.

Pravda nájdená,
pravda skrytá.
Láska pred nami,
láska dožitá.

Zbohom na západ,
ÁNO nové východy.
Mávneš srdcom,
mávneš naposledy?

Otvorený snár,
otázka pred nami.
Otvorený snár,
zabudla si?
Odpoveď tichými perami…

Samota

sep 112016
 

Zapálime Tvoje svetlá,
svieckav noci,
vo dvojici,
tak samy
ako ani s Tebou nie!
Naše krásne utópie…
Prebleskne nočný vták,
Tvoja ruka vášne slák,
mňa celkom spúta.
Blaženosti prah…

Hudba nočnej samoty,
dlane neviny.
Dve prepletené telá,
a či sú to len periny?
Zhasni!
Vravíš – nikdy som nezažala.
Zhasni prosim!
Neber mi
to veľa čo mám,
z tohto nášho mála.
Tento dar z noci,
veď rozplyniem sa
ako dym tej sviece
v Tvojej moci,
čo zabúda na tmu…

Je deň a ty nie si tu.
Pocit bludu,
pocit pocitu…
Sviečka ako Tebou zapálená,
podľahla ránu…
jemne voskom zahasená.
Lížeš moju ranu,
tam kdesi za riekou.
A možno riekou nie si,
a možno nie si ani ďaleko.
Len to viem a to ma desí,
že prídeš zas len v noci,
keď spím v tej čudnej zemi,
do samoty zaľúbený.

Nočné ?preľudy?

sep 032016
 

holubicaPosledná z holubíc,
krásne nevinná.
Len víla snová.
Skutočná?
Tá je dávno povoľná…

Posledná z úrpimných,
pohľady očí
všetko prezradia.
A či všetko skryjú?
Hádanky nocí,
pravda a lož splynú…

Posledný dúšok,
že vraj kamarát.
Tuna neviem vážne,
tuna končím,
tuna chradnem.
Klame, a či podvádza?

Posledné preľudy
spánok napoly.
Cesta domov,
a či si ľahnem do polí?
Polnočne obludy…

Vášeň noci,
hladí ma…
dnes zomrie
vo vášni…
hladina
a skok…
do vína
snáď túto noc…
nás nezavraždí
naša spoločná…
VINA a NEVINA.

Vravia mi

aug 162016
 

Hlava v dlaniachVravia mi,
že pre mňa nemajú význam.
Strácajú sa v početnosti tiel,
city čakajú kedy im vyznám.

Vravia mi,
že všetky hádžem do jedného vreca.
Herečka vedľa herečky…
ostatné je nepodstatné predsa!

Vravia mi,
mal by som cítiť ich srdca volanie…
Lenže to nie je láska ku mne.
Pomýlili si ma s výplodom ich fantázie.

Vravia mi,
cheli by z malosti prítomnosti,
akejsi dvojice hercov spraviť významný cieľ.
Nepochopili… kto pozná ten moment?
Niet budúcnosti, sme tu len dnes.

Vravia mi,
že som sebec,
a majú asi pravdu.
Ale majú pravdu o mne,
no strach majú tieto pravdivé,
spýtať sa seba samých.
otázky dráždivé.
Ach tá tragickosť celej básne,
radšej končím a svetlo zhasnem.

 Older Entries  Newer Entries