O vstávaní v slnku rannom,
hrala si a spievala si.
Sledoval som Tvoje ruky,
prsty, paže, pery, vlasy.

Túžil som byť gitarou,
by na mne Tvoje prsty hrali,
a sny dávno zabudnuté,
vášeň by mi do žíl vliali.

Z popola by stý krát vstala,
a zbúrala môj večný strach.
Raz a navždy došlo by mi,
že sám som svojej lásky vrah.
A že som ním vždy aj bol…

Slnko vyšlo, dohrala si.
No mne sa vstávať nechcelo.
Ostali sme v tichu sedieť,
a v tom tichu niečo zomrelo.
Snáď po stý krát…

A ja odpoveď som hľadal,
kým vtáky slnko vítali,
že kam podeli sa časy dávne,
keď sme srdcia ľahko strácali,
a pri tom nachádzali niečo večné.

Hoci aj len na jednu noc, jednu chvíľu, jednu sekundu….

Dar zvláštny poslala si,
po rokoch.
Obraz Kráľovnej Pokoja.
V šatke bielej skrýva vlasy,
a jej oči o mňa nestoja.

Do prázdna hľadí Panna Mária,
šatka biela, líca červené.
či na ňu čaká láska večná,
tam, v prázdnote?
To sa len ťažko dozvieme.

Ty bola si mojou Máriou,
a aj dlho potom,
ako sme sa vídať prestali.
Ľúbil som ťa bez podmienok,
no oči Tvoje o mňa nestáli.

A možno som iné miloval,
v pohľade, ktorý o mňa nestál,
prítomnom, a čistom.
Lásku večnú skrytú v prázdne,
a príbeh krásny, ktorý sa nestal…

Po chodbe prejdeš v nočnej košeli,
chodbe najosamelejšieho bytu na svete.
Umyješ sa, dáme si spolu raňajky.
Tvoju kávu, moje sny, a misku cereálií.

V daždi prejdeme sa parkom,
obyčajným parkom tichého malomesta.
A nič špeciálne sa nestane, nič nepovieme.
Len kráčame, sme, existujeme.

Takto prežijeme deň farebno-všedný,
bez veľkých víťazstiev, drám, či prehier.
Na dobrú noc ťa iba objímem,
a mesiacu poviem:
Ešte mi, prosím, tento deň neber.

No príde ráno a na vlak Ťa odveziem,
byt bez Teba opäť osamelým ostane.
V ňom budem márne skúšať meniť svet,
jemné pravdy skryť do silných viet,
a povedať, čoho sa každý bojí….

No keď raz budem starý umierať,
a niekto sa ma spýta,
čo by som rád ešte zažil,
ak by som mohol vrátiť,
alebo zastaviť čas,
poviem: Viac obyčajných dní.
Presne takých, ako bol tento s Tebou.

Jedno romantické poobedie,
malo ostať pri ňom.
Zostala by si ideálom,
túžbou, básňou, rýmom.
V srdci, aj v hlave…

A Tvoje oči popolavé,
sníval by som o nich ďalej.
Prečo si prišla?
Prečo som Ťa musel spoznať?
Celú, naprieč, dodna…

Dnes ostal iba oblak,
ty láska platonická bývalá.
A ešte bolesť zostala,
trpká ideálu poprava.
A táto báseň…